Príchod domov po ťažkom pracovnom nasadení

Keď dorazí manžel, ktorý sa už nevie dočkať, kedy budú konečne spolu, tak najskôr naňho vybehne s výčitkami a popri tom všetkom sa ho aj zabudne opýtať ako sa vlastne má, či to bez nej zvládol a ako to zvládol. Tak jej bolo smutno, ale radšej si to nepripustí, aby nevyzerala hlúpo a zraniteľne.

Zrazu sa Anka začne cítiť sama už nie len na turnuse, ale aj doma. Nikto si neváži to, čo všetko ona pre rodinu robí. A tak sa snaží!!! S manželom sú si vzdialenejší a vzdialenejší. Nikto ju nechápe, už ani deti ju nechápu, všetci chcú len jej peniaze.

Čo poviete? Počuli ste už príbeh podobný tomuto? Tak mi napadlo, prečo je tá rozvodovosť opatrovateliek taká vysoká? Často stačí tak málo – počúvať aj toho druhého, oceniť toho druhého a vcítiť sa do role chlapa, ktorý je doma osem týždňov sám. Myslíte si, že to má jednoduché? Podľa mňa vôbec nie.

Niektoré vzťahy začnú naopak zažívať, že sú si vzácnejší navzájom. Pravdepodobne iba preto, že vzdialenosť im dovolí vidieť veci tak ako v skutočnosti sú. Láska, ktorá v dennej rutine bola prehliadnuteľná zrazu kričí a oni začnú cítiť, že chcú čím ďalej tým viac času tráviť spolu. Začnú sa počúvať a rešpektovať ešte viac ako predtým a uvedomujú si hodnotu drahocenného času.

Uchovať si zdravý vzťah, keď pracujete na turnusy je umenie. Môžeme sa učiť a pestovať si vzťah, alebo rezignovať a myslieť len na seba. Ako to máte vy? Či už sa radšej nechcete na to ani pozerať? Však nejako bolo a nejako bude. Rezignácia je podľa mňa jedno z tých najhorších riešení.

Milujte dievčatá a buďte milované! Veľa lásky želám!

PS: A všimnite si koľko veci si naozaj nosíme len v hlave. Stačí vedieť, že sú to len naše myšlienkové procesy. Nastavme si ich tak ako my samé chceme. A bude to vidieť a cítiť všade, kde sa pohnete.