Príchod domov po ťažkom pracovnom nasadení

Unavená, vyčerpaná, vycucnutá Anka-opatrovateľka príde domov po 8 týždňovom turnuse. Niet sa čo čudovať, však podala výkon ako sa patrí a potrebuje oddych. Hneď ako však prekročí prah domu, čaká ju neporiadok. Všetko zapadnuté prachom. Deti sú už dospelé a manžel v práci. Na kuchynskej linke však neumyté hrnce… A začne vnútorný monológ:

“Booože, to si nevedia ani umyť tie riady?!”

Príde do kúpelne a usmieva sa na ňu kopa špinavého prádla. Anka má zrazu pocit, že sa tri dni nezastaví. Ozvú sa divné pocity menejcennosti:

Robím dva mesiace, nič si nedoprajem, všetko robím iba pre rodinu, aby sme sa mali konečne dobre a nikto si ma tu neváži.”

A v takýchto myšlienkových procesoch začne Anka svoj upratovací deň, nech ten byt ako tak vyzerá.

Keď dorazí manžel, ktorý sa už nevie dočkať, kedy budú konečne spolu, tak najskôr naňho vybehne s výčitkami a popri tom všetkom sa ho aj zabudne opýtať ako sa vlastne má, či to bez nej zvládol a ako to zvládol. Tak jej bolo smutno, ale radšej si to nepripustí, aby nevyzerala hlúpo a zraniteľne.

Zrazu sa Anka začne cítiť sama už nie len na turnuse, ale aj doma. Nikto si neváži to, čo všetko ona pre rodinu robí. A tak sa snaží!!! S manželom sú si vzdialenejší a vzdialenejší. Nikto ju nechápe, už ani deti ju nechápu, všetci chcú len jej peniaze.

Čo poviete? Počuli ste už príbeh podobný tomuto? Tak mi napadlo, prečo je tá rozvodovosť opatrovateliek taká vysoká? Často stačí tak málo – počúvať aj toho druhého, oceniť toho druhého a vcítiť sa do role chlapa, ktorý je doma osem týždňov sám. Myslíte si, že to má jednoduché? Podľa mňa vôbec nie.

Niektoré vzťahy začnú naopak zažívať, že sú si vzácnejší navzájom. Pravdepodobne iba preto, že vzdialenosť im dovolí vidieť veci tak ako v skutočnosti sú. Láska, ktorá v dennej rutine bola prehliadnuteľná zrazu kričí a oni začnú cítiť, že chcú čím ďalej tým viac času tráviť spolu. Začnú sa počúvať a rešpektovať ešte viac ako predtým a uvedomujú si hodnotu drahocenného času.

Uchovať si zdravý vzťah, keď pracujete na turnusy je umenie. Môžeme sa učiť a pestovať si vzťah, alebo rezignovať a myslieť len na seba. Ako to máte vy? Či už sa radšej nechcete na to ani pozerať? Však nejako bolo a nejako bude. Rezignácia je podľa mňa jedno z tých najhorších riešení.

Milujte dievčatá a buďte milované! Veľa lásky želám!

PS: A všimnite si koľko veci si naozaj nosíme len v hlave. Stačí vedieť, že sú to len naše myšlienkové procesy. Nastavme si ich tak ako my samé chceme. A bude to vidieť a cítiť všade, kde sa pohnete.

Marta Kluchová
Žijem dva životy. Na Slovensku som mamou, v Rakúsku opatrovateľkou. Naučila som sa cítiť sa skvelo sama so sebou, kdekoľvek na svete. A chcem, aby ste sa vo svete cítili skvelo aj vy. Milujem opatrovateľské príbehy, rada ich píšem, ale aj čítam, zbieram a zdieľam so svetom aj na webe: www.martakluchova.sk Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Tlačená kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Môj opatrovateľský príbeh - skutočný príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Komentáre