Ťažké začiatky

 

Keď som sa po prvý krát dopočula o opatrovaní seniorov v zahraničí, napadlo mi, že toto sú možno moje dvierka von z bludiska. Ale vedela som aj to, že ešte pretečie veľa vody, kým sa dokážem pohnúť z miesta. Deti boli vtedy ešte malé a potrebovali ma každý deň. Neovládala som jazyk a nikdy pred tým som nebola ďalej, ako za hranicami Slovenska.

Ale najväčšou bariérou boli pre mňa moje vnútorné hranice a strach z toho, či na to mám, či by som takú prácu zvládla, či sa dokážem vzoprieť rodine a ísť si za svojim, či si budem vedieť poradiť sama v cudzom svete. Bolo toho mnoho, čoho som sa bála a môj strach ma uzamkol v klietke na ďalšie dlhé obdobie.

O tom, že raz pôjdem pracovať do zahraničia som sa rozhodovala asi desať rokov. Veľmi som chcela a zároveň som mala strach. Čo by som bola dala za to, keby som vtedy mala v rukách nejakého uceleného sprievodcu, v ktorom nájdem od A po Z všetko, od starostlivosti o seniorov, cez varenie, legislatívu, až po psychohygienu.

Nakoniec za mňa rozhodli problémy v rodine a túžba po samostatnosti a sebestačnosti. Vycestovala som bez toho, aby som tušila, čo ma čaká. O živote v zahraničí som mala do vtedy len hmlisté predstavy, ktoré boli ďaleko od skutočnosti.

Mala som veľa strachov. Jedným z nich bolo, čo a ako im budem variť, či im bude moja domáca strava chutiť. Vtedy som ešte nepoužívala internet a na opatrovateľskom kurze nám o varení pre seniorov nič moc nepovedali.

Z domu som si niesla pár jednoduchých, vyskúšaných receptov a hmlisté predstavy o tom, že im bude asi treba jedlo krájať na malé kusy, aby ho požuli, že by som asi nemala veľa soliť, lebo to škodí a že cukrovkárom nemám dávať sladkosti. Nič viac som nevedela.

Môj prvý turnus trval mesiac a bol to ten najdhší mesiac v mojom živote. Bola som viac ako tisíc km od domova, úplne na severe Nemecka a o nejakých slovenských kolegynkách som tam ani nechyrovala. Pracovala som v krásnom prímorskom mestečku, každý deň som chodila na prechádzky na pláž.

Bolo tam naozaj nádherne, ale mne - nezvyknutej byť tak dlho preč z domu bolo veľmi smutno. Denne som domov pretelefonovala kopu peňazí, to bola moja terapia, aby som to tam nejako vydržala.

Po návrate z Nemecka som doma pobudla iba pár dní a naskytla sa mi práca v Rakúsku. Nechcelo sa mi zase preč od rodiny, od mojich detí, no vedela som, že ak odmietnem, ďalšia práca možno nebude.

Tak som po pár dňoch vycestovala znova medzi cudzích ľudí, aby som sa v ich domácnosti učila žiť ich životom. Poobede som chodievala von- sama. Videla som mnoho pekného a nemala som sa o to s kým deliť. Veľa som fotila, ale keď si tie fotky pozerám dnes, hoci sú to krásne fotky, ešte aj teraz cítim smútok za domovom, ktorý som cítila vtedy.

Nemala som sa o tom s kým porozprávať, moji doma nechápali, ako mi je. Myslela som si, že som úplná padavka, ufňukaná, že nič nevydržím, že odlúčenie od domova a od rodiny vnímam tak zle iba ja, ostatné opatrovateľky to "vpoho" zvládajú.

Vtedy som sa začala zapodievať myšlienkou, kúpiť si notebook, naučiť sa na ňom pracovať a konečne v štyridsiatke preniknúť do tajov internetu. Kým som bola doma, nástrahám internetu som sa bránila, ale v Rakúsku som potrebovala zamestnať hlavu a tiež zháňať si potrebné informácie.

Po návrate domov začal pre mňa kolotoč vypisovania tlačív a vybavovania otravnej byrokracie, ktorá bola pre mňa španielskou dedinou. Nemala som ani poňatia o tom, ako fungujú rakúske zákony, čo všetko treba vybaviť, aké tlačivá vypísať, ako ich vyplniť a kam ich poslať, všetko som si prácne vyhľadávala a zisťovala, vypytovala som sa kadekoho a strávila som pri tom kopu času, ktorý som mohla tráviť oveľa príjemnejšie.

Dnes už cestujem za prácou sedem rokov a AJ KEĎ ZAČIATKY BOLI ŤAŽKÉ, NIKDY SOM NEOĽUTOVALA, ŽE SOM SA NA TO DALA. Všetko som sa postupne naučila a všetko sa mi stalo rutinou. Napriek tomu sa niekedy cítim osamelo, občas mám problém, alebo hľadám nejaké informácie a vtedy mi pomáha internet. Teraz už ho v práci denne používam a je to naozaj veľká pomoc, človek sa môže kedykoľvek spojiť so svojimi blízkymi a necíti sa v cudzom svete tak sám a čokoľvek potrebuje - stačí pár klikov a nájde.

Vždy som hľadala informácie na rôznych stránkach, čo bolo veľmi zdĺhavé, alebo som si pýtala radu na fb skupinách, prípadne sme problémy preberali v aute, cestou do práce, či domov. Nejaké JPP sa vždy našlo, ale chýbal mi on-line sprievodca, praktický manuál, niečo o čo viem, že tam po pár klikoch vždy rýchlo nájdem, čo potrebujem.

Tak som si taký manuál- (pre všetky opatrovateľky. Pokročilé, začínajúce, aj budúce) - sama vytvorila. V eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY som zhrnula všetko, čo som sa za šesť rokov práce, ako opatrovateľka v zahraničí naučila, dočítala, vyskúšala.

Čo dodať na záver?

Keby som začínala s prácou v zahraničí dnes, rozhodne by som nešla do sveta bez internetu a nesnažila by som sa so všetkým vysporiadať sama. Nie vždy má človek možnosť sa stretnúť v zahraničí s inými Slovákmi, ale cez internet to ide kedykoľvek. Zdieľané trápenie sa zmenší a zdieľaná radosť sa zmení na radosť dvojnásobnú.

Tento článok nájdete aj v knihe DENNÍK OPATROVATEĽKY