Milá Marta, Váš e-book mi veľa dal, ja na tom normálne staviam a som šťastná že ste.
Opatrujem dva roky a stále som mala pocit že to nedám, ale keď som čítala vaše spomienky, tak už nemám ten pocit.
…
Jedna moja – dokonca čerstvá spomienka:
Do mája som bola u pacienta ktorý bol veľmi zlatý aj rodina, môžem povedať že anjeli v ľudskej koži, ale deduško mi zomrel a bolo všetko krásne preč.
…
Myslela som si:
„DAKUJEM za všetko, čo som u nich zažila.“
…
Moja agentúra, podotýkam, veľmi super, dala mi nového klienta a tu všetko to krásne skončilo. Ale dostala som spolu s pacientom úžasnú striedačku. No jedine to, bolo tam super. Ešte musím povedať na margo mňa, že som slabá v nemčine, neviem či sa to dá tak povedať.
…
Všade kde som bola, (toto je môj tretí klient), sa málo rozprávalo a keď, hanbila som sa pridať. A tak je to doteraz. Pozerám televíziu, rádio počúvam, ale tiež nie poctivo. Už som chcela aj na kurz ísť, ale nevychádza mi to časovo.
ALEBO ….?
…
Keď som bola teraz na sedem-týždňovom turnuse, tak
asi po dvoch alebo troch týždňoch som už chcela odísť. Proste už som bola na dne. Som veriaca a tak som už prosila, že ak sa mám takto trápiť, tak radšej odídem s menšinou hanbou. To bolo také moje ukľudnenie a pred sebou samou aj ospravedlnenie..
…
O tomto som všetko povedala aj kolegyni a tá mi ani nebránila, ale nedala mi tiež ani všetko za pravdu a proste dala najavo, že ju to bude mrzieť, ale že je to na mne.
…
A tak uplakaná som sa vrátila do izby a zobrala som si tablet. A začala som na „fejsbúku“ čítať, čo ma vôbec nezaujímalo, ale pre stratu času to bolo super.
Náhodou som prišla na váš status a zaujalo ma to a vtedy mi napadlo, že mi na mail chodia od vás články, ktoré, keď som ich dostala, len letmo som preletela očami a povedala som si vždy, keď budem mať čas, neskôr si to prečítam.
…
Ale…
…
Poznáte to… Ste mama, opatrovatelka, kamarátka…, treba pomôcť tam, tam, tam, atď… a na svoje nezostáva čas.
Klamem, zostáva, no bola som tak naučená a zvyknutá.
…
Som mama, teraz už dospelých detí, som babka krásnych vnúčat. Pred tým ako som išla von,
opatrovala som moju mamku. Ale som aj ľahtikár, rada si prehodím z jedného pleca na druhé, alebo si poviem: „veď dáko bude“. Občas je to dobre, ale nie vždy. A u mňa to platí dvojnásobne. Mám to v povahe. No, už sa učím robiť veci pomalšie a dôkladnejšie, už viem, že nemusí to byť rýchlo ako som si myslela a bola zvyknutá prv.
…
A tak som začala znovu prechádzať prstom po článkoch a tentokrát už som aj čítala a poriadne. Dedko mi spal, tak som mala čas. Precitla som sa až na moje meno a to ma už volal môj klient. Išla som za ním a spravila som čo som mala spraviť, ale už s vedomím o čom som čítala.
…
…
Radíte tam, ako sa máme poďakovať za všetko… Cestou za dedkom som si vravela, že čo všetko mám a mám ozaj za čo ďakovať a že mám vlastne šťastie. Hneď ma to upokojilo. Nemala som žiadny kamienok ale našla som si niečo podobné a dala som si to tak, aby som to mala na očiach. Vedela som že treba za všetko ďakovať, ale ešte si k tomu hovoriť, čo ja mám a druhí nemajú atď.
…
A všade sa nájde nie čo dobré. Keďže som bola vždy skromná, vlastne som nemala na to aby som si mohla dovoliť prepych, tak o to to mám jednoduchšie.
…
…
Chcem vám zaželať veľa, veľa lásky, zdravia, rodinnej pohody a aby ste ďalej stretávali len dobrých ľudí a hlavne krásnych duchom. A veľa povzbudzujúcej energie ktorú tak rada rozdávate.
…
S pozdravom
opatrovateľka Anna.
…
…
…