Pri štedrovečernom stole myslím na všetky opatrovateľky

Vždy si veľmi rada prečítam Tvoje blogy. Aj keď ma to už viackrát pokúšalo napísať ti, stále som akosi zaváhala, pretože sa necítim ničím výnimočná, v podstate som so svojou prácou spokojná a keď počúvam ženy okolo seba so skúsenosťami z opatrovania, tak som radšej ticho, aby mi „nezávideli.“

Ale pekne po poriadku.

Keď som v roku 2010 prišla o prácu nie zo svojej viny, a skúšala som sa bezúspešne kdekoľvek zamestnať, jediným východiskom bolo urobiť si opatrovateľský kurz a odísť do zahraničia. Psychicky sme sa na to pripravili celá rodina, že Vianoce nebudem doma, lebo najlepšie sa vraj začína vtedy.

No medzitým sa mi ponúkla práca a ja som ju po dlhšom váhaní prijala. V internetovom obchode som pracovala 4 roky, od začiatku to bolo v pohode, no ako u každého súkromníka s jedlom rastie chuť, práce bolo stále viac (cca 250 hodín mesačne) a peňazí stále menej (na mesto na východe mám vraj dosť a na ženu veľa – 2,50 €/hod., (oficiálne minimálna mzda).

Tak som prijala prvú možnú ponuku a na „dovolenku“ išla skúsiť. Babka v Innsbrucku 101 rokov. Učila som sa na základnej škole aj na strednej nemčinu, aj som si počas práce sekretárky kurz 2x zopakovala, no poznáš to sama, nerozprávaš, zabudneš. Prvý turnus bol hrozný, no napriek tomu som sa rozhodla ostať. Nepoznala som veľmi dobre podmienky AG, všetko na mňa vysypala pri 10 minútovom rozhovore. Až časom som prichádzala na to, čo som vlastne podpísala.

Aj keď mi babka prirástla k srdcu, začala som uvažovať o zmene AG, no čakala som, že babka sa vo veku 103 rokov čoskoro aj poberie a potom budem riešiť zmenu. Robila som za 66 € v hrubom na deň a keď sme si pýtali so striedačkou viac po zhoršovaní zdravotného stavu babky, tak AG dala ruky preč od nás a nevesta babky poprela rozhovor o tom, že ak nám nenavýšia (bolo to v 10/2017) tak že od januára pôjdeme preč. Babkina vnučka ma po opakovanom zavolaní rýchlej pomoci ku babke v novembri 2017 vyhnala. Po prvotnom šoku, prišiel druhý, keď mi šéfka AG povedala, že som síce nič neporušila, no bohužiaľ …. tak som vlastne bola aj vďačná.

Medzitým som už bola na pohovor v druhej AG, kde sme sa dohodli na možnom nástupe v januári 2018. Ked som im zavolala a v skratke povedala o čo ide, boli veľmi ústretoví a hned koncom novembra sme mali so striedačkou novú rodinu. Bola som spokojná aj tu, no dedko bol chorý na srdce a veľmi slabý, takže po 4 turnusoch pri striedačke zomrel.

Po 3 týždňoch doma som cestovala zase k novej rodine (03/2018) a som tu dodnes. Opäť maximálne spokojná, babka je síce dementná, strašne veľa rozpráva, čím sa od nej zdokonaľujem v nemčine. Bývame na samote, s rodinou babkinej dcéry v dome. Je to v podstate moja rovesníčka, sme ako kamarátky. Mám všetko, čo potrebujem, aj naviac kúpi, len aby sme mali – ja aj babka. Ja zase veľmi rada varím a pečiem a nemám problém pripraviť aj pre nich. Myslím si, že spokojnosť je obojstranná.

A čo sa týka Vianoc – pri babke v Innsbrucku sme mali so striedačkou voľné aj Vianoce a aj Veľkú noc, lebo jediný babkin syn chodil z Viedne ku nej aj s manželkou, aby sme my mohli byť pri svojej rodine. Pre mňa neskutočný bonus. Prišla som síce domov v noci pred štedrým dňom alebo v sobotu pred Veľkou nocou, ale bola som doma, s manželom a deťmi, s rodinou.

Vianoce 2017 sme už museli pri dedkovi robiť a vyšli na striedačku. Bola som síce rada, no aj smutná kvôli nej a po vzájomnej dohode som ju vystriedala 29.12., aby ona bola s rodinou na Nový rok. Pre mňa to bol najhorší Nový rok v mojom živote, bez manžela, deti, vnučky, bez rodiny. Ešte k tomu má manžel 2.januára aj narodeniny. No naplakala som sa skoro toľko, ako na prvom turnuse.

Keď mi tohto roku vyšla Veľká noc pracovná, zase som bola smutná, no nemala som odvahu prosiť striedačku, aby ťahala dlhšie. Manžel ma veľmi podporil, že to zvládneme, že koľko je takých rodín, kde manželky sú preč a majú malé deti. Naše sú už veľké a okrem toho, manžel vie dobre variť, takže som sa nebála.

Tieto Vianoce mi zase vyjdú doma, no 31.12 nastupujem do služby. Už som sa s tým za pomoci manžela zmierila a viem, že je to moja práca a nemám na výber. Už teraz viem, že zase si poplačem ako minulý rok. Len tento Novoročný turnus nebudem taká sama ako pri dedkovi vlani. Dcéra má dvoch chlapcov – 12 a 9 rokov – a s tými si aj pošantíme, takže mi podstatne skôr zbehne čas a aj ma trochu rozptýlia. No rodina je rodina.

Napriek tomu všetkému som ani jediný raz neoľutovala rozhodnutie pracovať ako opatrovateľka. Dokonca si niekedy myslím, že som mala začať aj skôr. Staršia dcéra má dve deti ( 2,8 roka a 5 mesiacov) a aj jej vyhovuje to, že za dva týždne jej maximálne pomôžem s deťmi. V predchádzajúcej práci by to nebolo možné. Mám voči všetkým opatrovateľkám veľký rešpekt a obdiv, že to niektoré zvládajú aj vo veľmi zlých podmienkach.

Ked som ešte len začala uvažovať o práci opatrovateľky, moja jedna susedka – opatrovateľka – ma maximálne odrádzala, že aká to je ťažká práca, jazyk, cudzia rodina… a ja jej vravím, ale však aj ty to robíš. Ja dnes ženy, ktoré váhajú skôr podporím, že to nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá. Ano treba nabrať trochu viac odvahy, trochu sa  naučiť aj jazyk, no všetko sa dá zvládnuť  za pomoci rodiny doma aj v Rakúsku,  pri vzájomnom rešpekte a ústretovosti.

Marta, ja viem že tento môj príbeh je ako stovky iných, s menšími zmenami. Ja som však aj napriek tomu na seba hrdá, že som to zvládla a zvládam každý nový deň. Dokonca som minulého týždňa dostala ponuku zmeniť rodinu, prísť bližšie k hranici a bez AG, no po dlhšom zvažovaní vyhralo u mňa srdce nad rozumom. Možno to budem raz ľutovať, no teraz som sa rozhodla takto a verím, že som urobila dobre.

A ešte jedno… keď som sa asi pred dvoma mesiacmi pýtala manžela, že či je aspoň trochu hrdý na mňa, že som sa naučila celkom dobre rozprávať po nemecky a že som to všetko zvládla, tak jeho odpoveď bola: „Ja som vedel že to zvládneš a ani na chvíľu som o tebe nepochyboval. Ty všetko robíš nad 100%, tak ja som ti veril.“ A bolo to najkrajšie vyznanie a aj ocenenie mojej práce od milovaného človeka.

Marta ja ti prajem z celého srdca krásne, požehnané, šťastím, láskou a radosťou z narodeného Ježiška naplnené Vianočné sviatky. Pri štedrovečernom stole si spomeniem aj na teba a všetky ostatné opatrovateľky, ktoré musia pracovať. Robím to tak už tri roky.

Prajem ti, nech sa ti darí v tvojej práci.

…

Milé opatrovateľky. Máte tiež svoj opatrovateľský príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť so svetom? Napíšte mi na email: marta.kluchova@gmail.com