Príbeh jednej z nás, alebo: ,,Ona mala šťastie“

Cestovala som v noci. Ani oko som nezavrela ani na chvíľku. Bolo mi hroznejšie než hrozne. Synovi som samozrejme hneď povedala, že idem do práce a že pár dní zostane doma s ockom, alebo so starkou a starkým-mojimi rodičmi, keďže aj manžel chodí do práce.

Po príchode do rodiny mi kolegyňa Janka všetko povysvetľovala. Naša babka býva sama v dome. Syn chodí cez víkendy.

Babka bola v pohode. Hneď Janka ma uviedla do obrazu, čo sa kedy robí ako sa s ňou rozpráva, napísala mi veľa viet v nemčine, ktoré budem určite potrebovať. S babkou som sa dohovoriť vedela, pár podstatných slov, rukami-nohami a vždy sme sa pochopili a aj zasmiali. 🙂
Môj strach ale zďaleka nezmizol, stále pretrvával. Blížil sa čas večera a mal prísť babkin syn. A zasa som sa bála, že sa nedohovoríme, že ma pošle domov.

Opýtal sa ma: ,,Ako sa mám?“ A ja: ,,Dobre!“

Potom sa ma spýtal, koľko trvala cesta. Aj to som rozumela a plynulou angličtinou som odpovedala:
„I was travelling by taxi and the journey took eight hours.“
Potom som sa spamätala. Vykoktala by som to nejako aj v nemčine, ale mne tá nemčina vôbec nejde ,,do huby“.
On sa na mňa usmial a opýtal sa ma: „Do you speak english ?“ Samozrejme!
Odvtedy so synom komunikujem v angličtine a s babkou v nemčine. Neviem, či je to najlepšie, pretože nie som nútená učiť sa nemčinu, ale je to tak ako to je a ja som rada, že si ma tu nechali.

Dnes je 20.10.2014 a ja píšem tieto riadky. Končí sa môj tretí dvojtýždňový turnus. 
Môj syn je skvelý. Ani raz neplakal. Všetko akoby pochopil. Aj keď je to dieťatko, je veľmi múdry. A musím povedať, že ako zostal so svojím ocinom je viac samostatný, je otvorenejší, už nelipne len na mamine.