Príbeh jednej z nás, alebo: ,,Ona mala šťastie”

4 dni pred vycestovaním som vôbec nič nejedla a vôbec som nemala stolicu. Niekto má hnačky… U mňa to bolo práve naopak.

Cestovala som v noci. Ani oko som nezavrela ani na chvíľku. Bolo mi hroznejšie než hrozne. Synovi som samozrejme hneď povedala, že idem do práce a že pár dní zostane doma s ockom, alebo so starkou a starkým-mojimi rodičmi, keďže aj manžel chodí do práce.

Po príchode do rodiny mi kolegyňa Janka všetko povysvetľovala. Naša babka býva sama v dome. Syn chodí cez víkendy.

Babka bola v pohode. Hneď Janka ma uviedla do obrazu, čo sa kedy robí ako sa s ňou rozpráva, napísala mi veľa viet v nemčine, ktoré budem určite potrebovať. S babkou som sa dohovoriť vedela, pár podstatných slov, rukami-nohami a vždy sme sa pochopili a aj zasmiali. 🙂
Môj strach ale zďaleka nezmizol, stále pretrvával. Blížil sa čas večera a mal prísť babkin syn. A zasa som sa bála, že sa nedohovoríme, že ma pošle domov.

Opýtal sa ma: ,,Ako sa mám?” A ja: ,,Dobre!”

Potom sa ma spýtal, koľko trvala cesta. Aj to som rozumela a plynulou angličtinou som odpovedala:
„I was travelling by taxi and the journey took eight hours.“
Potom som sa spamätala. Vykoktala by som to nejako aj v nemčine, ale mne tá nemčina vôbec nejde ,,do huby”.
On sa na mňa usmial a opýtal sa ma: „Do you speak english ?“ Samozrejme!
Odvtedy so synom komunikujem v angličtine a s babkou v nemčine. Neviem, či je to najlepšie, pretože nie som nútená učiť sa nemčinu, ale je to tak ako to je a ja som rada, že si ma tu nechali.

Dnes je 20.10.2014 a ja píšem tieto riadky. Končí sa môj tretí dvojtýždňový turnus. 
Môj syn je skvelý. Ani raz neplakal. Všetko akoby pochopil. Aj keď je to dieťatko, je veľmi múdry. A musím povedať, že ako zostal so svojím ocinom je viac samostatný, je otvorenejší, už nelipne len na mamine.

Rodina mi veľmi chýba. Komu by nechýbala. Niet na svete väčšieho posolstva ako byť rodičom.
Dúfam, že vás môj príbeh o niečo obohatil. Možno posmelil. A možno si poviete: Ale ona mala šťastie! Áno, mala som šťastie. A ďakujem Bohu, že mi vo všetkom pomáha. Ale je to aj o našich rozhodnutiach, o tom aké vzťahy si budujeme v našej rodine. Je to o tom akí sme, nakoľko si dôverujeme. Nakoľko si vážime seba samých a ľudí okolo nás…

(Zdroj: Facebook)

Marta Kluchová
Žijem dva životy. Na Slovensku som mamou, v Rakúsku opatrovateľkou. Naučila som sa cítiť sa skvelo sama so sebou, kdekoľvek na svete. A chcem, aby ste sa vo svete cítili skvelo aj vy. Milujem opatrovateľské príbehy, rada ich píšem, ale aj čítam, zbieram a zdieľam so svetom aj na webe: www.martakluchova.sk Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Tlačená kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Môj opatrovateľský príbeh - skutočný príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Komentáre