Zo života opatrovateľky: Ako jedna obyčajná veta na Facebooku zmenila môj turnus

Pred časom mi napísala jedna opatrovateľka email, na ktorý som dodnes nezabudla.

Nie preto, že bol dokonale napísaný.

Ale preto, že bol skutočný.

Bol o samote, vyčerpaní, pocite zlyhania… a o tom, ako niekedy človeku pomôže úplná maličkosť.

So súhlasom pani Anny zverejňujem časť jej príbehu.

Možno sa v ňom nájde aj niektorá z vás.

„Myslela som si, že to nedám.“

„Milá Marta,

váš e-book mi veľmi pomohol. Normálne na tom staviam a som šťastná, že ste.“

Ako 24-hodinová opatrovateľka pracovala Anna dva roky. A aj keď už mala za sebou viacero rodín, stále mala pocit, že to možno raz nezvládne.

Predtým bola pri klientovi, ktorého mala veľmi rada.

👉 „Bol to zlatý deduško a jeho rodina boli anjeli v ľudskej koži.“

Lenže klient zomrel.

A s jeho odchodom akoby skončilo aj všetko pekné a bezpečné, čo pri tej práci dovtedy cítila.

Nový klient a staré pochybnosti

Agentúra jej našla novú rodinu.

👉 „Dostala som spolu s pacientom úžasnú striedačku. Jedine to bolo super.“

Anna otvorene priznala aj niečo, čo trápi veľa opatrovateliek:

👉 slabú nemčinu.

„Hanbila som sa rozprávať. V rodinách, kde som bola, sa veľa nerozprávalo. A keď áno, bála som sa pridať.“

Pozerala televíziu, počúvala rádio, chcela ísť na kurz nemčiny… ale stále akoby nebol čas.

A možno niekedy ani sila.

Sedemtýždňový turnus a psychické dno

Počas jedného sedemtýždňového turnusu prišiel zlom.

👉 „Asi po dvoch alebo troch týždňoch som už chcela odísť. Bola som úplne na dne.“

Anna je veriaca žena.

A priznala niečo, čo veľa opatrovateliek možno cítilo… ale máloktorá to povie nahlas.

👉 „Prosila som, že ak sa mám takto trápiť, radšej odídem aj s menšou hanbou.“

O svojich pocitoch povedala aj kolegyni.

Tá ju síce nezastavovala, ale zároveň jej dala najavo, že by ju odchod mrzel.

A tak sa Anna uplakaná vrátila do svojej izby.

Niekedy stačí jedna veta

Vzala do ruky tablet a začala bezmyšlienkovito scrollovať Facebookom.

👉 „Čítala som veci, ktoré ma vôbec nezaujímali. Len aby som zabila čas.“

A potom náhodou narazila na môj status.

Vtedy si spomenula, že jej odo mňa chodia emaily a články, ktoré si vždy len rýchlo preletela očami so slovami:

👉 „Neskôr si to prečítam.“

Lenže poznáte to.

Žena je:

• mama
• opatrovateľka
• kamarátka
• dcéra
• babka

Každý niečo potrebuje.

A na seba akosi nezostáva čas.

„Zostáva čas. Len sme sa tak naučili žiť.“

Anna veľmi krásne napísala jednu vec:

👉 „Klamem. Čas zostáva. Len som bola tak naučená.“

To je podľa mňa veta, nad ktorou by sa mohlo zamyslieť veľa žien.

Celý život:

• pomáhame
• zachraňujeme
• staráme sa
• zvládame

A samy seba odkladáme „na neskôr“.

Vďačnosť jej pomohla upokojiť hlavu

Keď potom začala moje články čítať poriadne, niečo sa v nej zmenilo.

👉 „Dedko spal, tak som mala čas.“

Písala, že ju veľmi zasiahla myšlienka:

👉 „Ja som už šťastná teraz. Buďte aj vy.“

A zrazu si začala uvedomovať:

• za čo všetko môže byť vďačná
• čo všetko v živote má
• a že aj v ťažkej situácii sa dá nájsť niečo dobré

👉 „Hneď ma to upokojilo.“

Našla si malý kamienok, ktorý jej pripomínal vďačnosť, a nosila ho pri sebe.

Možno to znie ako maličkosť.

Ale niekedy práve malé veci držia človeka nad vodou.

Opatrovateľky často nevládzu potichu

Na tomto príbehu je podľa mňa najsmutnejšie to, že veľa žien sa trápi úplne potichu.

Navonok fungujú:

• pracujú
• varia
• starajú sa
• usmievajú sa

Ale vo vnútri majú pocit, že už nevládzu.

A práve preto je tak veľmi dôležité:

• hovoriť o tom
• cítiť podporu
• vedieť, že v tom nie sme samy

Dnes už viem jednu vec

Najťažšie na práci opatrovateľky často nie je samotné opatrovanie.

Najťažší býva pocit:
👉 že všetko musí zvládnuť sama.

A možno práve preto ženy tak veľmi potrebujú:

• pochopenie
• podporu
• povzbudenie
• a niekedy len obyčajnú vetu:
  👉 „Rozumiem ti.“

💛 Pani Anne ďakujem za dôveru a za to, že dovolila zverejniť svoj príbeh.

Možno práve dnes pomôže nejakej ďalšej žene, ktorá sedí sama na turnuse a má pocit, že už nevládze.

…