Staroba nie je detstvo

Staroba často prináša zraniteľnosť, slabosť a závislosť od pomoci druhých.
A práve preto sa niekedy stáva, že sa k starému človeku začneme správať ako k dieťaťu.

Možno si to ani neuvedomujeme.

Hovoríme pomaly a prehnane jednoducho.
Rozhodujeme za neho.
Pýtame sa rodiny namiesto jeho.
Alebo používame vety typu:
„No tak, buďte dobrý…“

Lenže staroba nie je detstvo.

Starý človek nie je dieťa.
Je to človek, ktorý má za sebou celý život skúseností, práce, radostí aj bolestí.

Možno už nevládze chodiť.
Možno zabúda.
Možno potrebuje pomoc pri jedle alebo hygiene.

Ale stále je to dospelý človek.

A zaslúži si, aby sme s ním tak aj zaobchádzali.

Čo starších ľudí často zraňuje

Nie je to len choroba alebo slabosť.

Veľmi často ich zraňuje práve to, ako sa k nim ľudia správajú.

Napríklad keď:

• sa o nich rozprávame v tretej osobe, aj keď sedia vedľa nás
• rozhodujeme o ich živote bez toho, aby sme sa ich spýtali
• používame zdrobneniny, ako keby boli malé deti
• ignorujeme ich názor

Takéto situácie v nich môžu vyvolať pocit, že už nemajú hodnotu.

A to je oveľa bolestivejšie než fyzická slabosť.

Ako sa správať s rešpektom

Dobrá opatrovateľka vie, že pomoc neznamená vziať človeku dôstojnosť.

Stačí pár jednoduchých princípov:

✔️ Rozprávajte sa priamo s klientom
Aj keď má vedľa seba rodinu.

✔️ Pýtajte sa na jeho názor
Aj pri malých veciach: čo chce jesť, kedy chce ísť spať, čo chce robiť.

✔️ Vysvetľujte, čo robíte
Napríklad pri hygiene alebo zdravotných úkonoch.

✔️ Neponižujte zdrobneninami
„No tak, babička, otvoríme pusinku…“ môže pôsobiť veľmi neúctivo.

✔️ Neberte mu všetko z rúk
Aj keď niečo robí pomaly, nechajte ho urobiť to, čo ešte zvládne.

Dôstojnosť je niekedy dôležitejšia než rýchlosť

V opatrovaní je často veľa práce.

Niekedy máme pocit, že všetko musíme urobiť rýchlo.

Ale pre staršieho človeka môže byť veľmi dôležité, aby:

• si sám zapol gombík
• sám sa napil
• sám sa rozhodol

Aj keď to trvá dlhšie.

Pre nás je to pár minút.
Pre neho je to pocit, že ešte stále o niečom rozhoduje.

Každý z nás tam raz môže byť

Keď sa pozeráme na starého človeka, často vidíme len jeho dnešný stav.

Ale za tým človekom je celý život.

Bol to niečí partner.
Niečia mama alebo otec.
Niekto, kto pracoval, staral sa o rodinu, prežil vojny, zmeny, radosti aj straty.

Staroba nie je návrat do detstva.

Je to posledná kapitola dospelého života.

A tak si zaslúži aj rešpekt, pokoj a dôstojnosť.